Izidora bolela hlava od rána do večera. Zvykol si. Bolesť sa stala súčasťou jeho bytia, jeho novým ja. Spomenul si na ňu len vtedy, keď otvory chamtivých mumákov brali meno Bolesti nadarmo. Spomenul si na ňu vždy, keď otvory chamtivých mumákov upozorňovali na jej kolosálne príznaky. Zakaždým tíško a pokrytecky prikývol hlavou na ich prosby:,,Zmiluj sa! Ružový sen oroduj za nás!´´ Zaradil sa do davu, ostal v ňom. IZIDOR TAKMER BEZMOCNÝ NETVOR! Nevedel vypovedať okolitej bubline ako veľmi jej veličentvo miluje. Nezmohol splniť rozkaz úľavy. Nedokázal už počúvať. Chcel čo najskôr zabudnúť na slečnu ´´B´´, aby mohla burácať ešte intenzívnejšie. V zabudnutí ho oháňala vpred, izidorova múza...
MARTÝRIUM V KÚTIKU OSAMELOSTI, PROSÍM ASPOŇ NACHVÍĽU...I TAK SA BUBLINA NAFÚKNE ČONEVIDIEŤ